Dlhoočakávané ráno prišlo náhle. Malo podobu zlatého svetla z vychádzajúceho slnka, ktoré dopadalo na orosené listy briez. Rozvinulo sa tak v ďalší deň až slnko pohladilo svojimi životodárnymi lúčmi náš kraj. Všetko nasvedčovalo tomu, že je pred nami pekný letný deň, ako sa neskôr aj ukázalo.
Pohľad na stromy ukrýval v sebe celý zložitý mikrosvet vzťahov medzi mestským vtáctvom. Na konári smreku, ktorý len nedávno prerástol cez bytovku na okraji sídliska spolunažívali drozdy s vrabcami a pestrofarebnými glezgami. Ich spolužitie vykazovalo známky spolupatričnosti ale zaroveň aj mestskej dravosti potrebnej na prežitie. Ulicou sa čoraz náhlivejšie ozýval ich spev vítajúci nadchádzajúci horúci letný deň, čo vytváralo dojem, že sa ho už nevedia dočkať. Bolo príjemné vidieť trošku prírody v nekompromisnom kolobehu mestského života. Robilo to život v ňom príjemnejším.
Uprostred izby na stole, v šálke s horúcou vodou sa luhovali listy pŕhľavy, ktorá len nadávno výrástla z pobrežnej pôdy Žitavy. Čaj postupne naberal čoraz tmavšiu farbu a jeho nezameniteľná voňa sa miešala so zvukom hudby v miestnosti. V rohu do ktorého symbolicky dopadali slnečné lúče ma čakal zbalený vak, nedočkavo sa pýtajúci na cestu. Okrem rôznych potrebných či menej potrebných vecí, bolo na jeho pravej strane pevne pripevnené púzdro s koncovkou, ktorú som sa taktiež rozhodol vziať so sebou. Všetko bolo pripravené až nastal čas dať sa na cestu.
Bolo krátko po ôsmej hodine rannej keď sa veci dali do pohybu. Lavička v miestom parku nazývanom aj Lipi-park sa tak stala odrazovým mostom tejto cesty. S rozvahou som otvoril stránky tohto denníka a zapísal do nich pár slov pred tým než naozaj vyrazím. Zdalo sa, že je všetko tak ako má byť. Počasie bolo také, aké som predpokladal. Slabý vietor, ktorý fúkal od severu mi bude po vačšinu dňa nápomocný, čo ma povzbudzovalo. Otvoril som mapu a vybral vhodnú trasu. Vyberať cieľ cesty z mapy priamo na ceste nesie so sebou určité prvky improvizácie. Stará hradská z Tesárskych Mlyňian do Beladíc spĺňala všetky kritéria, ktoré som už vopred presne stanovil pre túto južnú cestu. Tiež som s ľahkosťou prijal fakt, že som sa nemusel nikam ponáhlať. Mal som vyše šesťdesiat hodín nato aby som sa nechal viesť sieťov ciest prepletajúcich sa zvlnenou krajinou.
Vysadol som na bicykel a vyšiel von z parku, kde som sa zaradil do premávky. Cesta začala. Prešiel som rozľahlou mestskou časťou Chyzerovce až na jej koniec, na ktorom som sa pripojil na hlavnú cestu smerujúcu do Nitry. Ostal som sám so sebou. Zdolávanie tiahleho kopca mi spríjemňoval pohľad na okolie. Dominantou krajiny tu bola riečka Žitava, ktorá je v týchto miestach charakteristická širokým a plytkým korytom. Jej brehy s alejami topolov boli zreteľné aj z cesty. Nakoniec som prešiel mostom cez ňu a nechal ju za chrbtom.
Predo mnou boli Tesárske Mlyňany, cez ktoré som mal v pláne prejsť po starej Hradskej do susedných Beladíc. Otvoril som znovu mapu, aby som presne zistil, kde sa presne nachádza jej začiatok. Sivá, prerušovaná čiara v mape o sebe prezrádzala mnohé tajomstvá. Bolo potrebné nájsť miestny cintorín pri ktorom začína spomínaná cesta. Vybral som sa teda ďalej aby som ho našiel. Prechádzal som pomaly a obozretne hlavnou cestou až som prišiel ku kostolu, kde bolo potrebné odbočiť do prava na Hradskú. Lenže žiadna tu nebola. Počas toho ako som sa snažil vyriešiť túto nečakanú situáciu som započul známy hlas, ktorý na mňa prehovoril. Musel som sa obzrieť aby som sa presvedčil či naozaj dobre počujem. A skutočne, spoza čerstvo natretej bránky, so štetcom v ruke a v modrých monterkách, tam stal môj bývalí spolužiak. Nasledoval celkom príjemný rozhovor. Pomerne dlho sme sa nevideli a obaja sme boli vzájomne zvedavý ako sa každému darí. Príliš sa nezmenil a ja vlastne taktiež nie. Bol to jeden z tých rozhovorov, ktorý bol príjemný pre oboch. Navzájom sme si popriali pekný deň a Milan mne aj šťastnú cestu. Pomyslel som si, že to je pekný začiatok. Jeho prianie som prijal a premenilo sa na príjemný pocit priateľstva, ktorý sa vznášal celú cestu vôkol mňa.
Ako som sa práve dozvedel z dôveryhodného domáceho zdroja, v dedine sú dva kostoly a ja som prišiel k tomu prvému-nesprávnemu. Bolo treba pokračovať ďalej a pri kostole odbočiť do prava čo som nakoniec aj presne urobil. Slnko sa zdvihlo už o čosi vyššie a ostalo už aj celkom teplo, keď som sa konečne dostal na začiatok hradskej. Bola vypodložená kusmi betónových panelov, čo mi do veľkej miery znepríjemňovalo cestu. Konečne som sa vzdialil z ruchu hlavnej cesty a dostal sa za koniec dediny. Naraz všetko stíchlo. Hluk z áut prekryl množstvo zaujímavých zvukov, ktoré teraz vynikali v popredí. Spev vtákov, šumenie jemného vetra v obilí či tichý zvuk vyladeného bicykla, ktorý sa posúval v ústrety južnému kraju. Presne takto som chcel aby to začalo.
Križoval som železničné priecestie, keď som si všimol alej stromov po oboch stranách hradskej. Po jej krajoch sa začali rozprestierať polia do pomerne veľkých vzdialeností čo hneď vzbudzovalo dojem, že sa krajina mení. A skutočne to tak bolo. Podhorské oblasti pod Pohronským Inovcom a Tribečom tu začína stredať kľudná a mierna pahorkatina ukrývajúca množstvo prekvapení. Cesta začala prudšie stúpať a bolo potrebné sa začať sústrediť na bicyklovanie. Netrvalo dlho a bol som na vrchole rozľahlého poľa z ktorého som uvidel prvý naozajstný výhľad na okolitú krajinu. Zároveň tu aj skončila cesta s betónovými panelmi a začínala naozajstná, prašná poľná cesta akú som netrpezlivo očakával.
Rozhodol som sa, že tu strávim nejaký čas. A to preto aby som sa rozhliadol po okolí a taktiež aby som sa začítal podrobnejšie do mapy. Nechcel som prísť o žiadny detail tejto cesty. Vedel som, že mi odokryje niektoré tajomstvá na ktoré som bol zvedavý. To bolo vlastne nakoniec aj dôvodom, ktorý ma presvedčil, že je dôležité sa na ňu vydať a zapísať ju.
Cesta pokračovala miernym svahom dole. Tam sa stočila do prava a viedla ďalej, povedľa pobežného lemu Čerešňového potoka, ktorý pritekal do priehrady v Slepčanoch. Bol tu pekný rozhľad do jeho údolia a taktiež aj naspäť k dvíhajúcim sa horám nad mestom. Z diaľky ku mne doliehali zvuky z hlavnej cesty, ku ktorej bola naprieč obilím v poli vychodená cestička. Tesárske Mlyňany som tiež nechal ďaleko za mnou a konečne som nadobudol ten správny pocit dobrodružstva. Napil som sa z vody tak aby som uhasil smäd a zároveň myslel aj na neskôr. Mal som jej primerane a jediný spôsob ako sa dostať k ďalšej bolo kúpiť ju v obchode. Tomu som sa chcel ale vyhnúť, pretože prílišné zdržiavanie sa v dedine by kazilo túto cestu. K vode je potrebné pristupovať šetrne.
Vrátil som sa k bicyklu s cieľom, že sa poberiem ďalej, keď som si pár metrov opodiaľ všimol kus nejakeho betónu medzi stromami. Musel som podísť bližšie aby som zistil, že to bola kaplnka. Okrem toho tam bolo väčšie množstvo odpadu, ktorý sem bez pocitu hanby vynosili obyvatelia prilahlej obce s dvoma kostolmi…
Znovu som prišiel k bicyklu. Vôbec sa mi nechcelo ponáhľať a preto som sa s chuťou posadil do uležanej trávy na krajiny cesty. Chvílami som začal uvažovať nad tým, čo spravím keď sa dostanem do Beladíc. Začal som podvedomky znovu vyťahovať mapu, keď som za sebou započul zvuk brzdiaceho bicykla. Obzrel som sa aby som zistil kto to prichádza. Cez vysokú trávu som uvidel akéhosi chlapca na bicykli ktorý z neho náhlivo zosadol a kráčal priamo ku mne. Sedel som za vysokou trávou tak, že ma nemohol vidieť a až keď k nej pristúpil z opačnej strany a začal si rozopínať zips na nohaviciach mi došlo prečo ma tak naponáhlo. Rýchle som sa postavil aby zbadal že tu nie je sám. Nebol ani trochu prekvapený čo zas prekvapilo mňa. Opýtal som sa ho na cestu do Beladíc. Nie preto, že by som nevedel kde je ale s nádejou, že by som sa o nej takto mohol dozvedieť nejaké zaujímavosti. Vraj to tu veľmi nepozná, odpovedal mi koktavo čo som si ihneď všimol. Vymenili sme medzi sebou pár viet a ja som sa dozvedel, že aj keď je odtialto tak túto časť veľmi nepozná ale veľmi rád by mi pomohol. Bol veľmi priateľský a veľmi sa snažil byť nápomocný. Úprimne som mu preto poďakoval za jeho ochotu mi pomôcť a premýšlajúc nad týmto stretnutím som sa vrátil k bicyklu.
Čas celkom pokročil a slnko už bolo celkom vysoko, keď som schádzal zo svahu k Čerešňovému potoku. Chladný vzduch po včerajšom daždi a dnešnej noci sa už celkom ohrial a ostalo letné teplo. Slnko sa opieralo do pobrežnej vegetácie a zároveň do mňa čo tvorilo vysoký-predlžujúci sa tieň človeka na bicykli. Sledoval som ho počas svojej kludnej jazdy. Potok tu veľmi mierne meandroval a dali sa pri ňom pozorovať rôzne zátišia. Na jeho brehoch rástli zväčša staršie jelše s vŕbami ale nechýbal ani topoľ typický pre túto južnejšiu oblasť. Celkom ma zaujali obrovské a mohutne rozrastené kríky bazy, ktorej sa tu zjavne výnimočne dobre darilo a bola v plnom kvete. Ihneď ma napadlo, že hradská by bola skvelým miestom pre zber jej kvetov tak aj plodov na chutný sirup. Dokonca som mi na niektorých kríkoch všimol, že ich tu už niekto zbieral. Pravdepodobne z priľahlých Beladíc, niekto, kto sa tu dobre vyzná. Každopádne je baza veľmi vďačná pre zber, uvažoval som keď som náhle pred sebou uvidel starý drevený most cez potok. Stromy vrhali na tento most príjemný tieň a z potoka bolo cítim posledné zbytky studeného vzduchu. Rozhodol som sa, že takto príjemne miesto využijem na krátku prestávku pred tým, ako sa vyberiem zdolať stúpanie k akémusi vysielaču na vrchu kopca predo mnou. Zložil som si teda z chrbta ťažký vak a usadil sa na moste tak, že nohy som nechal spustené nadol. Sediac v príjemnom chládku som sledoval okolitú krajinu. Slnko už bolo naozaj horúce a ja som si s plných dúškov vychutnával toto príjemné posedenie v tieni Čerešňového potoka. Bolo cítiť, že dnešný deň bude mimoriadne horúci. Vôbec mi to však neprekážalo, pretože to je tá pravá chvíľa na výlet do týchto tajomných končín. Ten most na ktorom som sedel pôsobil skutočne starobilo. Rozhodne musel byť starý. Kúsok od mostu bola veľká tabuľa, oznamujúca celoročný zákaz lovu rýb na tomto revíry. Potok však na pohľad pôsobil spustnuto. Prekvapil ma preto ten oznam. Pravdepodobne tam bol ešte z čias keď bol v lepšom stave. Na cestu k spomínanému stožiaru svietilo priame slnko a už z toho pohľadu mi ostalo horúco. Po oboch stranách cesty sa tahali rozľahlé polia porastené práve dozrievajúcimi poľnohospodárskymi plodinami.
Toto miesto s tým starým dreveným mostom na mňa zapôsobilo mimoriadne príjemne až sa mi ho nechcelo opustiť. Zavrel som preto ešte nachvíľu oči a započúval sa do zvuku vody v potoku. Všimol som si viacero rôznych zvukov, ktoré sa opakovali v pravidelných intervaloch. Premýšlal som, ktorý čo spôsobuje. Napoli ponorený kmeň sa v prúde potoka kymácal z jednej strany na druhú a vždy udrel o breh. Bol to tupý a ťažký zvuk. Naproti tomu, voda v kaskáde z naplavenín prudko vírila a jej hladina bola nestabilná a narážala v určitej pravidelnosti o drevený pilier mostu podo mnou. Ten zvuk, ktorý sa pri tom vytváral bol rozdielny. Všetky sa však postupne dali identifikovať a priradiť k ich zdroju. Ako som sa snažil objaviť ďalšie, započul som znovu zvuk bicykla. Ihneď mi napadlo, že to sa určite vrátil chlapec od kaplnky z nejakého mne neznámeho dôvodu. Ale nebolo tak ako som predpokladal. Z ničoho nič sem prichádzal po ceste muž na bicykli, s minimálne tak isto veľkým vakom na chrbte ako som mal so sebou ja. Prešiel vedľa mňa ako keby ma nevidel a na konci mostu odrazu zastal. Zosadol z bicykla a z batohu vybral fotoaparát. Zišiel k potoku a ja som s napätím očakával čo sa bude diať. V tichosti začal fotiť ten starý drevený most, ako keby to bola nejaká vzácna pamiatka. Dosť ma to prekvapilo a kedže som sedel v priamo v jeho zábere, tak som sa ho priatelsky spýtal, či mu nevadí že tam sedím. Tváril sa, že ma nepočuje a ďalej fotil ten most ako keby som tam ani nebol. Opýtal som sa ho preto, že čím je ten most zaujímavý keď ho fotí s takým nadšením. Znovu som však nedostal žiadnu odpoveď a mal som z neho zvláštny pocit ako keby ma ani nevnímal že som tam. Potom odložil fotoaparát a vytiahol nejaký zvláštny rukopis. Sadol si pri jeho bicykel a sústredene sa do neho začítal. Zo zvedavosti som sa trošku naklonil, aby som videl čo to číta. Okrem množstva textu, ktoré sa nedalo z tej diaľky prečítať som hneď na prvý pohľad zbadal, že tam má nakreslený tento drevený most. Zaujalo ma to a uvažoval som čo je na tom moste také zvláštne a čo to vlastne číta. Zrazu sa postavil, rukopis opatrne vložil do vaku. Nasadol na bicykel a rýchle sa strácal v diaľke na poľnej ceste smerujúcej k vysielaču.
Postavil som sa a zišiel som tiež k potoku, aby som si prezrel podrobnejšie ten most. Rozmýšľal som, čím je výnimočný. Okrem toho, že bol drevený a dosť starý som na ňom nevidel nič netypické. Vyšiel som k bicyklu uvažujúc nad zvláštnosťou tejto situácie čo sa pred chvíľou stala. Neviem prečo ale mal som pocit, ako keby ma vôbec nevidel aj keď som sedel priamo pred ním na moste. Zvláštne, pomyslel som si a vytiahol z vaku mapu a pozorne sa do nej začítal. Krajinu, do ktorej som prichádzal čakalo mnoho radikálnych zmien o ktorých som v čase tejto cesty ešte vôbec netušil. Ocitol som sa priamo na rozhraní hôr a polí čo bolo zreteľné aj z mapy. Tieto miesta ma vždy podvedome pritahovali a aj to bol jeden z dôvodov prečo som si ich vybral pre túto cestu. Ešte chvíľu som zrakom behal po tejto dôležitej kartografickej pomôcke než som sa rozhodol, že sa poberiem ďalej. Ale predtým sa ešte trochu porozhliadnem po okolí. A tak som aj urobil…
