Matej Petruf

Znovu začalo pršať. Taživé jarné oceľové mračná sa objavili celkom nečakane nad rozľahlým údolím medzi  dvoma horami. Krajinou meandrovala rieka, ktorej hladina sa prestala náhle zrkadliť. Všetko sa to dalo sledovať z pohodlia autobusu, ktorý smeroval na juh – von z hôr. Sklá na jeho oknách sa však postupne zahmlili a z ich vonkajšej strany

Dlhoočakávané ráno prišlo náhle. Malo podobu zlatého svetla z vychádzajúceho slnka, ktoré dopadalo na orosené listy briez. Rozvinulo sa tak v ďalší deň až slnko pohladilo svojimi životodárnymi lúčmi náš kraj. Všetko nasvedčovalo tomu, že je pred nami pekný letný deň, ako sa  neskôr aj ukázalo. Pohľad na stromy ukrýval v sebe celý zložitý mikrosvet

Urobil som pár krokov a opustil príjemné zátišie tvorené pobrežnou vegetáciou Čerešňového potoka. Dalo sa pozorovať, že cesta pokračovala ďalej a dvíhala sa do kopca k akémusi pozostatku lesa, uprostred ktorého stál stožiar väčších rozmerov. Po oboch stranách, kam len oko dovidí sa rozprestierali polia s poľnohospodárskymi plodinami, siahajúcimi povyše kolien. Zlaté Moravce som stratil

IV. Beladická hranica Prišiel som ku križovatke, ktorá rozdelovala dedinu na viacero ulíc. Vedľa mňa pretekal menší potôčik s názvom Čakýň, ktorý niesol rovnomenné pomenovanie ako vrch, z ktorého som sa práve spustil. Jeho koryto bolo v týchto miestach umelo odklonené tak,  aby výustil do potoka Drevenica, pretekajúceho len pár metrov západne odtialto. V období väčších súch

Vietor ohýbal trávy do ktorých som sa usadil v príjemnom dopoludnajšom tieni, dopadajúcom z aleji povedľa cesty. Jedlo chutilo úžasne, to veru hej. A bolo aj zaslúžené. Prešiel som už predsa značnú vzdialenosť. Konečne som mal čas popremýšľať nad tým, čo ďalej. Rozhodol som sa, že práve teraz prišiel ten správny okamih na to, aby