Znovu začalo pršať. Taživé jarné oceľové mračná sa objavili celkom nečakane nad rozľahlým údolím medzi dvoma horami. Krajinou meandrovala rieka, ktorej hladina sa prestala náhle zrkadliť. Všetko sa to dalo sledovať z pohodlia autobusu, ktorý smeroval na juh – von z hôr. Sklá na jeho oknách sa však postupne zahmlili a z ich vonkajšej strany sa začali tvoriť prúdy od stekajúcich kvapiek. Obrazy krajiny sa odrazu stali nejasnými. Monotónny zvuk motora začal splývať so zvukom dopadajúcej vody až dážď postupne zoslabol ale neprestal.
Aj napriek daždivej zmene v počasí bolo vo vzduchu cítiť náznaky prvých letných dní. Bol všedný pondelok poobede. Ako vždy, všetko som mal už dopredu naplánované. Nachádzal som pred začiatkom dlhého a pokojného letného obdobia, ktoré som netrpezlivo očakával. Plné tri mesiace leta boli na dosah. Stačilo sa do neho vrhnúť. Najlepšie bicyklom naprieč rozľahlými poľnými pustatinami. Aj keď som nemal presne určený smer vedel som, že nemusím ísť príliš ďaleko. Niekam na juh, spoznať a pozdraviť kraj.
Dážď vôbec neprestával! Zahľadený do krajiny, ktorá náhle zosivela do ťažkého odtieňu som premýšlal nad tým, že všetko znovu vyšlo. Stačilo už len vyraziť na cestu. Avšak táto nečakaná zmena v počasí odrazu narušila celý ten vyskladaný plán. Neohroziteľné presvedčenie vyraziť sa však zrazu začalo strácať v sieti neistoty. Cesta na juh sa predsa musí uskutočniť za horúceho letného počasia keď sa z tepla vlní v dialke horizont!
Autobus po čase zastal a nastúpili nový cestujúci. Akýsi cudzinci, pravdepodobne poliaci si sadli na sedadlá pred nami a začali diskutovať. Nakoniec ustal aj dážď a aj keď sa ten sivý nádych z krajiny vôbec nevytratil, tak to bol celkom pekný pohľad. Zlatožlté pole porastené ovsom, ktorý sa prehýbal pod svojou vlastnou váhou sa rozprestieralo až do neuveriteľnej diaľky. Pri tomto pohľade som sa rozhodol ísť. …Ale až zajtra…
