IV. Beladická hranica

IV. Beladická hranica

Prišiel som ku križovatke, ktorá rozdelovala dedinu na viacero ulíc. Vedľa mňa pretekal menší potôčik s názvom Čakýň, ktorý niesol rovnomenné pomenovanie ako vrch, z ktorého som sa práve spustil. Jeho koryto bolo v týchto miestach umelo odklonené tak,  aby výustil do potoka Drevenica, pretekajúceho len pár metrov západne odtialto. V období väčších súch určite vysychal, pretože jeho prietok bol minimálny aj napriek včerajšiemu dažďu. Cestou prechádzali autá, čo po blahodárnom tichu z predchádzajúcich miest kazilo atmosféru tohto cestovania. Bolo potrebné s tým niečo urobiť! 

Dedinka mala názov Veľké Chrášťany. Bola to vlastne juhovýchodná časť obce Beladice. Trošku som to tu poznal, ale teraz som sa nachádzal až na jej konci a preto mi bola cudzia. Rozmýšľal som, čo ďalej? Cesta, ktorá viedla popri potoku Čakýň mi bola sympatická a preto som dlho neváhal a vybral sa práve ňou. V ústach som mal však sucho a preto som moju uponáhľanosť musel prerušiť a doplniť pitný režim, zatiaľ čo oproti za bránkou domu začal štekať pes. Jeho rozčúlenie upozornilo aj majiteľa, ktorý vyšiel na terasu zistiť čo sa deje. Odložil som preto fľašu s vodou a vytiahol čiernu šatku, ktorú som si uviazal okolo hlavy a vybral sa ďalej po ceste. Z vaku mi trčala píšťala. Nechal som ju z časti vyčnievať z púzdra, aby mohla dýchať atmosféru tejto letnej cesty.

Cesta po ktorej som sa rozhodol pokračovať ďalej bola dosť prašná. Na jej ľavej strane rástli kríky nedozretých červených malín, ktorým do zrelosti chýbalo skutočne málo. Cestičku lemoval, ako to tu už býva zvykom rad mladých javorov, ktorých lístie príjemne šumelo a krásne ladilo do krajiny v ktorej som sa nachádzal. Vzďaľoval som sa čím ďalej, tým viac. Beladice boli akási hranica. Po jej prekročení som sa ocitol na miestach, mne už tajomne neznámych.

Keď sa na to teraz spätne pozerám, tak moja niekdajšia neznalosť okolitej krajiny bola obrovským pohonom dotvárajúcim veľmi čarovne pozadie tohto putovania. Skutočne stačilo len vyraziť kúsok na juh a hneď som sa stratil v nekončiacich poľných pustatinách. Tá samota a obklopenie rozľahlým priestorom ma niečím priťahovala. Mal som a aj stále mám túžbu vstupovať do tých miest a spoznávať ich viac a viac. Tak tomu bolo aj teraz. Beladickú hranicu som nechal za sebou a pustil sa do neznámych končín nášho kraja.

Ten pohľad bol pre mňa svojim spôsobom niečim úplne novým. Vedel som, že polia môžu byť veľké, ale že až takto? Ťahali sa po oboch stranách a boli skutočne rozsiahle. Porastené klasom obilia, mierne zvlnené a rozvoniavajúce. Bolo to naozaj čarovné.

Cesta ďalej stúpala, neskôr klesala a ja som sa stále vzďaľoval. Beladice boli už pekný kus za mojím chrbtom, keď som sa  náhle ocitol v kraji, ktorý sa mi zdal byť cudzí.

Cesta sa náhle zvrtla náhle do ľavej strany. Posilnený jedlom a túžbou po ďalšom dobrodružstve som bez zaváhania odbočil s touto cestou do ľava, nevšimnúť si, že som na rázcestí, zatiaľ čo cestička ukrytá v agátovom poraste pokračovala rovno ďalej. Bol to prvý dnešný omyl, ktorý mi ako sa neskôr dočítate, prekazil plán dostať sa k hlavnej ceste do Čeladíc. Ale všetko zlé býva častokrát k niečomu dobré. A tak tomu bolo aj v tomto prípade, keď ma toto pochybenie doviedlo k jednému z najkrajších miest z toho putovania. Mohlo ma tak uchvátiť svojou špecifickou krásou ešte pred tým, ako sa krajina navždy zmení plánovanou výstavbou diaľnice vedúcou priamo cez tieto pozoruhodne pokojné miesta. Nič sa nedeje náhodne!

Terén zrazu začal klesať. Prestal som preto pedálovať a nechal sa unášať stále viac a viac rozbiehajúcim sa bicyklom. Po chvíli som sa ocitol na ďalšom starom moste, popod ktorý tiekol ďalší prítok strednej Žitavy – potok Bocegai. Vody v ňom bolo skromne a preto pripomínal skôr jarok, než jeden z najvýznamnejších tokov horného Požitavia. V popredí bolo vidieť jeden z mnohých poľovníckych posedov. Boli to naozaj krásne miesta. Krásne a ľahko dostupné. Stačilo len vysadnúť na bicykel a pustiť sa smerom na juh.  Vtedy som si uvedomil, aké je to všetko jednoduché.

Táto cesta však viedla ďalej ako ostatné. Ďalej, a Ty nevieš kam. Rozmýšľaš, kam Ťa zavedie? Aké krásne tajomstvá. Ciest je veľa, ktovie, s kým sa nám skrížia?

Ako čas pokročil tak sa teplota začala šplhať v tropickým hodnotám až nastal pravý letný deň. Všimol som si, že kolesá na mojom bicykli sa zaniesli súvislou vrstvou prachu. Bol pokrstený. A čo bolo dnes pre mňa po prvé, bolo to, že som ostal hladný. Môj žalúdok si neúprosne začal pýtať niečo do svojich útrob a mne preto nezostávalo nič iné, len jeho žiadosť schváliť v plnom znení. Vo vaku sa mi okrem nejakých zbytočností, ako sa neskôr ukázalo, nachádzala aj slušná zásoba jedla, s ktorou by som pri všetkej skromnosti vystačil aj na týždeň. Ihneď som si pomyslel na svoju vyúdenú slaninu a domáci zemiakový chlieb. Prišiel čas sa znovu zastaviť a pri troche jedla sa zahľadieť do krajiny v ktorej sa začínal vlniť ďaleký horizont zo stupňujúceho sa tepla. A presne to som aj urobil.