III. Vysielač na vrchu Čakýň

Urobil som pár krokov a opustil príjemné zátišie tvorené pobrežnou vegetáciou Čerešňového potoka. Dalo sa pozorovať, že cesta pokračovala ďalej a dvíhala sa do kopca k akémusi pozostatku lesa, uprostred ktorého stál stožiar väčších rozmerov. Po oboch stranách, kam len oko dovidí sa rozprestierali polia s poľnohospodárskymi plodinami, siahajúcimi povyše kolien. Zlaté Moravce som stratil z dohľadu a na tomto mieste sa tak oficiálne začal tento príbeh. 

Vrátil som sa späť k mostu, kde ma čakal bicykel s vakom, vedľa ktorého ležala ešte stále rozložená mapa. Zohol som sa k nej, aby som ju zložil a vrátil naspäť do predného vrecka na batohu, ktoré bolo určené len pre ňu.  Zazdalo sa mi, že čas, ktorý uplynul pokiaľ som vykonal túto činnosť trval o čosi dlhšie než inokedy. Hneď som však na to zabudol a usadil sa znovu na okraj mostu so spustenými nohami k vode. 

Lístie vŕby, v jemnej hre vetra, vytváralo melódie na rôzne spôsoby, sprevádzané nerytmickým spevom vtákov, ktoré zacítili človeka vo svojom teritóriu. Voda aj naďalej stále pritekala a pritekala. Určite to muselo byť nepredstaviteľné množstvo, ktoré sa prelialo týmto úzkym korytom, za všetky tie dlhé veky. Začal som myslieť na množstvo vecí naraz, čím som nad tým stratil kontrolu. Z tohto pocitu ma prebral až drozd, ktorý bezočivo preletel tesne nad mojou hlavou a úplne nehlučne dosadol v žlto sfarbenom záružlí, ktoré obrastalo celé koryto potoka. Zastal, a keď ma jeho drobnými očami uvidel, skákajúcimi krokmi sa vzdialil z môjho pohľadu. Krajinou sa vznášal horúci vzduch premiešaný s vôňou dozrievajúcich klasov. Ten pocit priam opája, vôňa nápadne pripomína detstvo. Rybačky, letné chytanie jalcov a pstruhov v potoku, ktorý už dnes nie je tak čistý ako kedysi. 

Znovu som sa pristihol pri tom ako utekám od myšlienky k myšlienke, keď som sa rozhodol zobrať svoj vak a pobrať sa už naozaj ďalej. Batoh, ktorý bol ešte stále pomerne ťažký som si vyložil na chrbát a nasadol naspäť na bicykel.

Cesta za mostom začala neskôr stúpať viac ako sa to pri pohľade na ňu zdalo a ani slnko si neodpustilo menej tepla. Po dlhšom oddychu na moste som sa preto musel prekonať  a zatlačiť o niečo viac do pedálov. Cestu z pravej strany lemovala alej mladých čerešní a iných druhov drevín tak, ako to býva zvykom na týchto miestach. Táto alej dotvárala celkový obraz krajiny, zatiaľ čo po ľavej strane sa rozprestieralo veľké pole, ťahajúce sa až k horizontu. V údolí s Čerešňovým potokom sa objavila silueta priehrady v Slepčanoch. Nikdy predtým som ju takto ešte nevidel.

Stúpanie sa ešte viac zintenzívnilo až pripomínalo skôr horský terén, než krajinu v úrodnej nížine. Cesta sa znenazdania rozšírila na akúsi plochu, v strede so spomínaným vysielačom. Bol som na vrchole. Červenooranžový stožiar siahal do viac ako desať metrovej výšky uprostred tejto zvláštnej krajinky. S trochou predstavivosti pôsobil majestátne, možno tak trochu ako navigačný maják na pobreží. Nebránil som sa takýmto predstavám! Zosadol som z bicykla a s úľavou zložil z chrbta batoh. Ráznym krokom som sa vybral k vysielaču. Moje kroky vyplašili asi šesť čiernych drozdov, ktoré sa nevinne slnili na ramenách tohto ľudského vynálezu. Okamžite sa rozleteli na všetky strany zdanlivo nekoordinovaným spôsobom.

Cesta nahor k vysielaču ubrala značne z mojich síl a preto som sa pohodlne usadil na väčšom kameni, ktorý bol obrastený akýmsi mne neznámym druhom machu. Potreboval som sa napiť, pretože smäd naberal čoraz viac na svojej intenzite, podobne ako aj hodiny tejto cesty nezadržateľne plynuli ďalej. Bol tu dosť pekný výhľad ako som neskôr zistil, a preto som vstal a vykročil k nemu bližšie a porozhliadol sa.

Rozľahlý vrch Čakýň, ktorý sa rozprestieral medzi obcami Neverice, Sľažany a obcou Choča mal výrazný južný hrebeň ťahajúci sa ponad údolie s Čerešňovým potokom až po jeho sútok s riekou Žitavou. Na tomto hrebeni sa nachádzal aj spomínaný vysielač. Hrebeň ďalej pomerne strmo klesal smerom k juhu a preto tento bod pôsobil ako vrchol aj keď to bol v skutočnosti len južný výbežok vrchu Čakýň. Podhorie Tribečských hôr s lužnými lesmi muselo v priebehu vekou ustúpiť poľnohospodárskej pôde ale aj napriek tomu si tieto civilizáciou poznačené vrchy zachovali svoj tvar a charakter. Krajina sa vekom razantne zmenila a aby toho nebolo málo, čakala ju ďaľšia zásadná zmena. Zmena, ktorá do týchto pozoruhodne pokojných miest vnesie neutíchajúci ruch. O tom som ale v čase keď som bol na tejto ceste ešte vôbec netušil a len vnímal tú zvláštnu a jedinečnú atmosféru sálajúcu z cestovania naprieč touto krajinou. 

Bolo odtiaľto tiež vidieť, že Zlaté Moravce, ktoré som pred necelými tromi hodinami nechal za sebou sa rozprestierali pod majestátnou horou Pohronského Inovca. Na horizonte sa ukázal aj vrchol tohto pohoria- Veľký Inovec. Tento vrch sa vždy tajomne odkryje až z určitej vzdialenosti od tejto hory alebo po výstupe do vyššej nadmorskej výšky, ako tomu bolo aj teraz – na južnom výbežku vrchu Čakýň. Bolo to tak preto, lebo toto pohorie od západnej strany pomerne strmo stúpa do hrebeňa Benátu, ktorý Veľký Inovec ukrýva za svojou hradbou. 

Leto už bolo v plnom prúde. Polia mali zlatý nádych z dozrievajúcich obilnín a hory boli z tejto diaľky až sivasto modrasté-tak ako tomu bývalo v lete. Všetko prekypovalo životom ako sa patrí. Veľmi pekne bolo vidieť aj cestu, po ktorej som sa sem dostal. Ten pohľad bol pekný, to hej. Ba viac ako pekný, nemohol som v tej chvíli od neho odtrhnúť svoje oči, aj keď som ich predtým videl už dosť. Desiatky iných, nemenej krajších v okolitých Zlatomoraveckých horách. Pohľady na vetrom ohýbané kostravy na Lehotských rúbaniskách, či pohľady na horské potoky, ktoré mám najradšej. Ale aj mnoho ďalších. Ale tento bol iný. Iný ako tie ostatné. Neodvážim sa však posudzovať, či bol krajší alebo nie. Vtedy som však hľadel namiesto panenských krás lesov na polia, v ktorých bolo množstvo dedín. Dlho som rozmýšľal. A aj teraz rozmýšľam. Čo je to? Čo ma to sem vtedy tak lákalo? Čo mi to chcelo povedať? Zamyslene som vzal do rúk koncovku. Zavrel som oči a …

…pocity sa dali do pohybu s prvými tónmi. Narážali do seba. Niektoré zanikli, iné sa spojili a vytvorili nový pocit. Bolo ich veľa, neustále viac a viac. Neistota, radosť, hnev, odhodlanie a mnoho, mnoho ďalších tancovalo v rytme týchto nemelodických tónov, ktoré som začal pod ich vplyvom vypúšťať. Boli ako veľké sršne, ktoré mi krúžili nad  hlavou a výsmešne skúšali moju trpezlivosť. Metali sa, vlnili a sem tam, aj priamo bodli, aby ma presvedčili o svojej sile, až sa nakoniec spojili do jedného a umožnili mi ich pocítiť všetky naraz. Bolo cítiť radosť so smútkom, bolesť prekrývala rozkoš, nenávisť lásku, ale aj hlad spolu so sýtosťou kráčali ruka v ruke v zaujímavej harmónii. Prebil som sa tým všetkým až na samý koniec až som pochopil, že aj zdanlivo protichodné veci môžu existovať spoločne. Znovu som precítil pocit, že je všetko tak ako má byť.

Otvoril som oči. Už som však nevidel polia. Videl som tisíce klasov, ktoré pomaly dozrievajú. Nevidel som potoky. Videl som nespočetné množstvo tôní, splavov, rýb a iných živočíchov, ktoré v nich našli svoj domov. A nevidel som dediny, ale ľudí, množstvo ľudí. Každého iného, ale predsa ľudí.

Rozhodol som sa, že sa poberiem ďalej. Vstal som a na chrbát som si znovu vyložil vak. Okrem trochu vody z neho ešte nič neubudlo a začínal sa mi zdať nepríjemne ťažký. Ťahal ma na jednu stranu, a preto som ho musel znovu zložiť a rovnomerne v ňom uložiť všetky svoje potrebné a nepotrebné veci. Vzápätí som vysadol na bicykel a posunul sa do ďalšej etapy tejto cesty.

Cesta od vysielača začala klesať a ja som nabral rýchlosť meter za metrom. Bola pomerne rovná a po jej oboch stranách rastli kríky bazy čiernej, ktorá vytvárala príjemný tieň. Po ľavej strane som minul ďalšiu kaplnku ale bol som príliš rozbehnutý na to aby som sa pri nej zastavil. Po stúpaní k vysielaču bol tento dlhý zjazd pre mňa sladkou odmenou. Bazu zrazu vystriedali mladé javore v kvete. Rozmazané pohľady na ne mi vytvárali postranný obraz, ktorý som vnímal len podvedome. Cesta sa neskôr stočila mierne do ľavej strany, a ja som vyletel ako šíp z natiahnutej tetivy luku v ústrety novej dedine – k Beladiciam.