V. Latrína pri chatke

Vietor ohýbal trávy do ktorých som sa usadil v príjemnom dopoludnajšom tieni, dopadajúcom z aleji povedľa cesty. Jedlo chutilo úžasne, to veru hej. A bolo aj zaslúžené. Prešiel som už predsa značnú vzdialenosť. Konečne som mal čas popremýšľať nad tým, čo ďalej. Rozhodol som sa, že práve teraz prišiel ten správny okamih na to, aby som si určil ciel tohto južného putovania bicyklom. Nemal som žiadnu konkrétnu predstavu. Pustil som sa úplne bezcielne do rozľahlých poľných pustatín s tým, že niečo vymyslím priamo v teréne. Chcel som sa len viac a viac ponoriť do juhu a strácať sa v samote poľnohospodárskej krajiny.

Beladice aj s Veľkými Chrášťanmi som nechal za sebou. Ocitol som sa v neznáme na miestach, kde mojou jedinou pomocou bola zložená mapa v prednom vrecku na vaku, v ktorej aj tak neboli zakreslené všetky cesty. Aj napriek tomu som ju vybral a rozprestrel vedľa rozloženého jedla. Neviem prečo, ale zrak mi padol hneď na  malé jazierka nachádzajúce sa necelé tri kilometre východne od Nitry. Dedina pri ktorej ležali, niesla tiež pozoruhodné meno: Dolná  Malanta. Cieľ cesty bol určený!

Zvykneme si vyberať rôzne ciele, viac významné miesta, ale pre mňa v tejto chvíli bolo najpodstatnejšie dostať sa k jazerám v Malante. Odhadoval som to tak na dve hodiny pokiaľ k nim dorazím a ovlažím sa v studenej vode Malantského jazera. Bola to veľmi lákavá predstava, keďže začínalo byť naozaj teplo. Presne tak, ako sa patrí na začiatok leta. Horúce slnko mi prenikalo hlboko do tela a ešte viac do duše a kupodivu mi dodávalo ďalšiu dávku energie a poháňalo ma takto vpred-ďalej na juh. 

Sedel som s prekríženými nohami v tráve a vychutnával si po veľkých sústach slaninu, ktorá mala výbornú chuť. Kráľovsky som si z nej ujedol. Dokonale sa hodila k môjmu domácemu chlebu, ktorý som si zvykol nosievať na cesty zabalený v modrej utierke. Najedol som sa dosýta, veď koniec koncov, mohol som si to aj dovoliť. Bolo to veľmi príjemné.

Z mapy som vyčítal, že cestička na ktorej som sedel by sa  mala neskôr napojiť na hlavnú cestu spájajúcu obec Beladice s Čeľadicami. Uvažoval som, že trochu rovnejšieho terénu by mi mohlo poskytnúť viac pohodlia a urýchliť môj posun vpred. Aj keď som chcel v čo najväčšej možnej miere eliminovať ruchy civilizácie, rozhodol som sa pre tento variant s tým, že pri najbližšej príležitosti sa znovu stratím v sieti poľných ciest križujúcich južnú krajinu. 

Tieň mi poskytoval úkryt pred stále sa stupňujúcim teplom, ktorý bol v tejto otvorenej krajine vzácnosťou. Všimol si to aj roj ovadov, ktorý ma začali požierať zaživa. Bolo ich skutočne veľa a neustále prilietali nový a nový. Sedeli všade, na bicykli, na vaku a samozrejme pri prvej príležitosti plynúcej z mojej nepozornosti sadali s ľahkosťou a nenápadnosťou aj na mňa. Toľko ovadov som naraz ešte asi ani nevidel. Netrvalo dlho a donútilo ma to odísť a prenechať im toto miestečko v tieni. Odpil som si z vody z dvoch dôvodov: aby som uhasil smäd a aby som si ešte o niečo viac odľahčil vak. S výdatným jedlom mi pribudlo aj dosť sily. Batoh som preto znovu vyložil na chrbát a vybral sa ďalej. Ďalej od kraja a bližšie k Malante. 

V sedle bicykla som sa už cítil o niečo príjemnejšie. Z vaku ubudlo trochu jedla a vody, čo bolo hneď badať. Jeho spodok bol dosť opotrebovaný. Sieťovina na jeho dne bola natoľko vydratá, že miestami bolo vidieť jeho obsah. Mal som vážne obavy aby vydržal celú cestu. 

Kraj hradskej mi teraz pre zmenu začala lemovať alej agátov, ktorých sýtozelená farba listov bola nezameniteľná, takisto ako aj vôňa ich kvetov. Rozkonárené koruny sa ohýbali v hre letného vetra, ktorý bol v týchto horúcich chvíľach skutočne osviežujúci. 

Ako sa kopec končil, tak s ním sa znižovala aj zotrvačnosť mojich kolies a mne neostávalo nič iné, len znovu použiť hrubú silu a zatlačiť viac do pedálov. Netrvalo dlho a oblial ma vlastný pot. 

Cesta začala dosť razantne stúpať. Našťastie som sa ocitol v tieni porastu do ktorého som dobicykloval z posledných síl, ktoré mi uberalo veľké všadeprítomné teplo. Po výdatnom jedle sa mi nechcelo príliš namáhať a preto som zosadol a kráčal po vlastných, tlačiac bicykel vedľa seba. Po chvíli som vystúpil na zaujímavu lúku. Jej vrchol prirodzene prechádzal do väčšieho lesíka, ktorý ma ihneď zaujal. Nachádzal som sa na krásnom a skrytom mieste, ktoré ma prekvapilo.

Cestu k lúke náhle vystriedal vychodení úzky chodníček, pravdepodobne od poľovníkov, ktorí sem chodievali loviť bažanty či inú zverinu, či sa len tak poprechádzať po svojich revíroch. Veď obdivovať tu mali čo, to veru hej.

Lúka vznikla pravdepodobne dlhodobejším neobhospodárovaním poľnohospodárskej pôdy kvôli členitosti terénu. Spolu s odľahlým lesom, či skôr hájom na svahu tu tak vzniklo naozaj pozoruhodné miesto uprostred krajiny poznačenej všadeprítomnou monokultúrov. 

Kráčal som vedľa bicykla ako popri mojom dobrom priateľovi-pútnikovi, ktorý ma verne sprevádzal na mojich cestách krajinou, keď som predomnou na okraji lesíka uvidel malú chatku. Keď som sa konečne dostal k okraju lesa, do útočiska v tieni pred spaľujúcim slnkom tak som zbadal, že to je vlastne len unimobunka obitá doskami dreva. Vedľa nej bolo veľké ohnisko so stopami po nedávnom ohni. Všade naokolo bolo ale podozrivo čisto. Chatka stála na okraji hustého agátového hája, v ktorom som si všimol aj peknú, starostlivo upravenú, takmer modernú latrínku. Podišiel som k nej bližšie, aby som si ju obzrel zvonku ale bol som zvedavý aj na jej vnútorné vybavenie. Pootvoril som preto dvere, vstúpil dnu a porozhliadol sa tu. Interiér pôsobil skutočne luxusne čo vo mne okamžite vyvolal túžbu vyskúšať pohodlie pri močení v prírode s istou dávkou komfortu či nebodaj prepychu. Ďalej som už preto neváhal a použil drevený otvor v latríne určený pre podobné situácie. Kvapky moču vyrušili práve obedujúce muchy, ktoré si pochutnávali na rôznych maškrtách. Dokonca tu bol aj toaletný papier. Tak to už bolo aj na mňa veľa. Slušne som zavrel dvere a vrátil sa späť k ohnisku.

Boli okolo neho provizórne postavené štyri lavičky, a ja som si na jednu z nich sadol tak aby som mal výhľad na smer odkiaľ som prišiel. V tieni agátov som sa cítil príjemne a rozhodol som sa tu stráviť nejaký čas pred tým než sa poberiem ďalej. 

Ocitol som sa znovu na vyvýšenom mieste s ďalším zaujímavým rozhladom do krajiny. Bol tu pekný pohľad na Neverice. Pekne som videl aj hradskú po ktorej som prišiel do Beladíc. Mojim zvedavým očiam neunikol ani telefónny vysielač, pri ktorom som mal podobné pocity z krajiny ako na tomto mieste. Teraz boli ale doplnené o skutočnejší pocit dobrodružstva nakoľko sa v krajine začali v diaľkach objavovať neznáme, mnou doposiaľ nepreskúmané miesta. Presne po tom som prahol. Vidieť južné horizonty zvlnenej krajiny, blížiť sa k nim a po ich prekonaní odhalovať ďalšie, ešte vzdialenejšie.

Bolo tu naozaj pekne, veľmi pekne! Chcel som si tu posedieť o niečo dlhšie ale cesta volala ďalej. Do duše sa mi dostal akýsi nepokoj, nerozhodnosť. Vstal som s vedomím toho, že opúšťam jedno z najkrajších miest tejto cesty a vykročil, tlačiac bicykel po svojej pravici,pozdĺž agátového hája smerom k čakajúcej Malante.

Háj po mojej lavici v diaľke asi 100 metrov, možno viac, križovala alej stromov o ktorej som predpokladal, že je stromoradím aké zvyknú lemovať okraje ciest. Svah prestal konečne stúpať ale zlý terén mi nedovolil vysadnúť na bicykel a tak som aj naďalej pokračoval po vlastných čo mi vôbec neprekážalo. Ako som sa blížil k stromom nepočul som žiadne zvuky prechádzajúcich áut čo mi začalo byť podozrivé. Keď som k nim dorazil tak sa v nich objavil úzky chodníček vedúci do ich porastu, pravdepodobne na betónovú cestu. Položil som bicykel, vedľa neho vak a vybral som sa preskúmať situáciu. Vkročil som dovnútra, kde som s prekvapením zistil, že všetky stromy sú úžasne dozreté višne. 

Višne naozaj milujem. Ich chuť je skutočne výnimočná a nejakým zvláštnym spôsobom sa mi hodia práve do týchto miest, kde sa krajina ešte nestihla vyrovnať do zdanlivo nekonečných pustatín a je v nej ešte stále cítiť prítomnosť neďalekých lesov zo severovýchodu. Je to kraj višní a ich sladko-trpko-kyslastá chuť stelesňuje dojmy z týchto miest pred vypuknutím leta naplno. 

Ihneď som ich skúsil a ich chuť som predpokladal ešte predtým ako som si ich vložil do úst. Nemýlil som sa – bola presne taká. Najedol som sa z nich dosýta, aby mi ich chuť vytrvala v ústach ale hlavne v mysli čo najdlhšie. Aby som si túto chuť mohol pripomenúť aj neskôr, tak som si trochu z nich vložil aj do kapsy na bicykli pod sedlom na horšie časy. To však nebol vôbec dobrý nápad ako sa dočítate neskôr. 

Chodníček popod višne pokračoval ďalej a ja som postupoval vpred k predpokladanej betónovej ceste aby som sa naozaj uistil, že som na správnom mieste. Na moje prekvapenie, či skôr sklamanie ma cestička doviedla na začiatok rozsiahleho kukuričného pola pred vrcholom svojho vegetačného cyklu. Zmiatlo ma to. Podľa mapy tu predsa mala byť betónová cesta vedúca do Čeľadíc. Namiesto toho som stál pred poľom s kukuricou ktorá ma prevyšovala o minimálne dvadsať centimetrov. Bolo treba rozhodnúť čo teraz. Ako prvá myšlienka mi napadlo, že by som sa mohol cez pole nejak predrať ale pohľad ponad vrcholce ma ihneď vrátil do reality. Pole bola jedna z prvých nekonečných pustatín južnej krajiny a tento postup by nebolo správne rozhodnutie. Vracať sa ale naspäť nebola tiež príliš lákavá myšlienka. Znamenalo to priznať si to zlyhanie. Ešte raz som sa preto rozhliadol ponad vrcholce kukuríc či v dialke predsa len neuvidím nejaký záchytný bod ale všade boli len kukurice ktoré sa v diaľke zdanlivo vlnili od horúceho letného vzduchu.Bolo rozhodnuté: musel som sa vrátiť späť!

Pri bicykli som ešte rozprestrel mapu a začal spochybňovať prácu jej autorov.Až neskôr, keď som sa vrátil domov a začal písať túto knihu som prišiel na to, kde som urobil chybu. Bolo to na križovatke, ktorou som prešiel v rýchlosti po tom ako som sa najedol a vyhnal ma z tieňa roj ovadov. Bol som príliš rozbehnutý dole svahom na to aby som si všimol, že keď som odbočil doľava som v skutočnosti prechádzal rázcestím. Správna cesta bola ale zarastená agátom a ja som si to v rýchlosti nevšimol. Ale nebyť tohto omylu tak by som nikdy nenašiel chatku s latrínou a ani si nepochutnal na štavnatých višniach s chuťou leta. Vtedy som to ale takto nevnímal. S pocitom zlyhania som vysadol na bicykel a pustil sa dole kopcom popri chate až k rázcestiu vo Veľkých Chráštanoch. Aby toho nebolo málo tak som ešte prešiel po ceste ťahajúcom sa černičí. Zastavil som sa až pri bránke so štekajúcim psom, ktorý ma ihneď spoznal a znovu spustil výstražný štekot.

Na križovatke som sa rozhodoval čo ďalej. Odbočiť do prava by znamenalo vstúpiť do neznámych miest čo znelo lákavo. Znovu som pocítil v ovzduší závan dobrodružstva, čo mi dodalo ďalšiu potrebnú dávku motivácie. Ale ešte pred tým ako sa do neho vrchnem som sa rozhodol, že si ešte trošku oddýchnem v tieni Beladického parku. Odbočil som preto do ľava a vybral sa za týmto cieľom.

V podstate bolo ešte ráno. Dedina začala len pozvolne ožívať. Ľudia prichádzali do obchodov či za prácou. Keď som prišiel k miestu tak som uvidel že brána do parku bola otvorená dokorán a ja som sa pomaly vnoril do spleti rôznych stromov, krov a polokrov. Dedina bola na môj vkus až priveľmi rušná a tento park ponúkal príjemné útočisko pred všedným chaosom vonku na uliciach. Našiel som si príjemný chládok pod mohutnou borovicou, ktorá mala spustené konáre do malého jazierka zarasteného leknom. Uložil som bicykel spolu s vakom vedľa seba a doplnil svoj pitný režim. Tento park vo mne vyvolal mnoho nostalgických spomienok z minulosti a preto bolo príjemné si tu len tak posedieť a nasávať atmosféru tejto situácie. V mysli som ale bol stále pri chatke s latrínou a spomínal na pohľad, ktorý mi bol dopriaty. Možno až vtedy som si uvedomil , že bolo dôležité “zablúdiť” a nenájsť spomínanú cestu do Čeladíc.