Horný tok malebnej riečky Žitava predstavuje svojim charakterom optimálny životný priestor pre určitú, úzko špecifickú skupinu sladkovodných rýb, obľubujúcich práve takýto charakter vodného toku. Prameň Žitavy je lokalizovaný v horskej oblasti obce Veľká Lehota, ktorá je obklopená troma pohoriami. Z východnej strany Pohronským Inovcom, zo západnej horstvom Tribeč a severnú dominantu predstavuje Vtáčnik. Už len z tejto skutočnosti si môžeme ľahko predstaviť charakter horného toku tejto rieky, ako aj jej osídlenie rybami. V tomto článku by som Vám chcel priblížiť druhové zloženie rýb úseku Žitavy od jej prameňa v horskej oblasti, až po mesto Zlaté Moravce, kde Žitava výrazne mení svoj divoký a nekompromisne horský charakter, čím sa z nej pomaly stáva pokojne tečúci tok s už odlišným zložením rýb.
Ale vráťme sa späť k spomínanému prameňu v obci Veľká Lehota. Tu v tomto krásnom horskom prostredí pod vrchom Vojšín sa začína celý príbeh tejto rieky. Z podmáčanej pôdy, neďaleko hlavnej cesty smerujúcej do mesta Nová Baňa, vzniká maličký nevýrazný prúd vody, ktorý umelo vybudovaným korytom v obci steká prudkým svahom smerom k Malej Lehote. Ihneď za touto obcou dostáva tok čisto prírodný charakter s kamenistým dnom a krištáľovo čistou vodou, ktorá v dôsledku vysokého prevýšenia vytvára veľmi silné prúdy s množstvom prirodzených kaskád, ktoré okrem vysokej estetickej hodnoty vytvárajú aj ďalšie veľmi dôležité skutočnosti. Okrem podstatného prekysličenia spôsobeného prirodzeným premiešavaním vody a vzduchu, vytvárajú víry kaskád prvé menšie jamy v koryte Žitavy. Z veľkej miery sa však jedná len o niekoľko centimetrov a málokedy presiahne hĺbka v tomto úseku Žitavy viac ako 30 cm. Pri bežnom pohľade na takýto tok by ste určite nepredpokladali výskyt rýb v nej, ale zdanie často klame. Stačí zísť dolu z cesty k toku a v prípade čistej vody/nezakalenej od napríklad letnej búrky/ sa pri troche šťastia podarí zazrieť drobné tiene, bleskovo unikajúce. Prvé, čo zaujme, je neskutočná rýchlosť týchto drobných rýb a obdivuhodné manévrovanie v drsných perejách a prúdoch hornej Žitavy. Druhá vec, ktorá pravdepodobne prebleskne hlavou, je schopnosť prežiť v týchto podmienkach. Silné prúdy, nedostatok úkrytu, nízka teplota a pohromy mikrosveta toku v podobe prívalových vôd po prudkých búrkach, či po jarnom topení snehu sú faktory, s ktorými sa dokáže vysporiadať len majestátna a ušľachtilá ryba akou je Pstruh potočný.
Pstruh potočný je ryba, ktorá je svojou stavbou tela dokonale prispôsobená životu v týchto podmienkach. Jeho aerodynamický tvar mu umožňuje zdolávanie silných prúdov, čo je pre jeho prežitie v takomto prostredí nevyhnutné. Ďalšou silnou zbraňou pstruha je jeho sfarbenie, ktoré mu umožňuje dokonale sa prispôsobiť prostrediu, ktoré obýva. Možno ho prirovnať k odtlačku prstov človeka. Nemožno nájsť dva rovnako sfarbené jedince. Vo väčších tokoch majú pstruhy bledé sfarbenie a naopak v malých horských potokoch a riečkach bývajú mierne nažltlé až hnedočierne s množstvom bodiek na tele a na chrbtovej plutve. Pohlavne nedospelé jedince majú po bokoch svojho tela purpurovo modré bodky. Schopnosť verne sa prispôsobiť stanovišťu, ktoré obýva z neho robí nekompromisného lovca a predátora teritória, v ktorom žije. Chvostová plutva je bez pigmentácie a v dospelosti zarovnaná. Nezameniteľným znakom je tuková plutva, ktorá je charakteristická pre čeľaď lososovitých rýb. Chrbtová plutva je prekrásne pigmentovaná a zladená zo zafarbením jeho bokov tela. Má výrazne zašpicatený profil hlavy s naširoko-otvoriteľnými ústami, v ktorých sa nachádzajú ostré zuby v pomerne veľkom počte, ako aj na jazyku.
Čo sa týka rýchlosti rastu pstruha, tak v jednoduchosti možno povedať, že hlavným činiteľom je potrava. Tam, kde je potravy dostatok a niečo ešte aj navyše, dosahuje pstruh skutočne úctyhodných rozmerov. Na veľkých a na potravu bohatých riekach boli ulovené jedince dosahujúce magických 90 centimetrov, s váhou do 6 kilogramov. Zatiaľ čo v horských tokoch, kde je v dôsledku drsných životných podmienok znížené množstvo potravy, pstruh zväčša nepresahuje dĺžku tela 30 cm. Ale aj tu je možno nájsť staré kusy „potočákov“ o veľkosti aj 50 cm, ktoré bývajú ukryté v temných hlbinách potokov a riek. Avšak v tejto časti Žitavy pstruhy v dôsledku nedostatku potravy a priestoru zväčša nepresahujú 5 až 10 cm.
Pstruh potočný prvý rok po výtere dorastá do dĺžky približne 2,5 až 5 cm. Jedná sa o ryby v malých potokoch. Vo veľkých riekach je ich rast niekoľkonásobne rýchlejší. Pstruh sa v tomto období vlastne oboznamuje s tým, ako to v jeho prostredí chodí. Príroda ho naozaj nerozmaznáva. Tesne po jeho vyliahnutí sa z mála ikier, čo prečkali zimu a iné nástrahy, ho nežne pohladí príval jarnej vody z roztápajúceho sa snehu. Tie najsilnejšie jedince odolávajú a čelia rôznym nástrahám vodného prostredia. Prichádza leto a relatívna hojnosť potravy. Malé pstruhy majú možnosť zbierať rôzne druhy hmyzu z hladiny, ale nepohrdnú ani červom, ktorého chytia v unášajúcom prúde potoka. V tomto období pomerne rýchle rastú a na druhý rok už dosahujú dĺžku aj cez 10 až 13 cm. V tejto veľkosti na ich jedálny lístok pribúdajú aj úlovky menších rýb. Ak sa vo vode nachádza krivák obyčajný /Rivulogammarus fossarum/, tak pstruh sa nimi kŕmi až do prasknutia. V období dvoch rokov niektoré jedince dosahujú pohlavnú dospelosť a na jeseň /okolo babieho leta/ podnikajú svoj prvý výter. Ťahajú hore prúdom, pričom prekonávajú obdivuhodné prekážky. Po absolvovaní svojho prvého výteru sa niektoré pstruhy dožívajú tretieho roku života. Možno pesimisticky zhodnotiť, že mnohé z nich sú na jeho sklonku.
V prostredí, v akom žijú a v ktorom na ne číha veľké množstvo smrteľného nebezpečenstva, sú tri roky naozaj obdivuhodným výkonom. Pstruhy potočné dosahujú teraz dĺžku tela od tých 15 až do 30 cm. V tejto veľkosti je pstruh rybou nekompromisne sa vrhajúcou po všetkom živom mäsitého charakteru unášaného prúdom vody. S pribúdajúcimi rokmi pstruh naberá na hmotnosti a dĺžku dosahuje pri priazni osudu do 60 cm. To je však tá horná hranica, s ktorou sa môžeme stretnúť v našich podmienkach len výnimočne. Bežné úlovky pstruha vo vhodnom prostredí potoka sa pohybujú okolo 20 až 30 cm. Vo voľnej prírode sa dožíva 5 až 6 rokov a výnimočne aj viac. V zajatí to môže byť až 12 rokov.
Dospelý Pstruh potočný v potokoch žije samotárskym spôsobom života. Je silne teritoriálny a svoje teritórium si bráni tým, že svojich konkurentov, buď zaženie alebo zožerie. Jeho teritórium predstavuje miesto jeho úkrytu počas obdobia oddychu a lovné miesta v prúdoch, kde sa chodí kŕmiť. Rozdelenie pstruhov na potokoch a riekach teda podlieha určitým pevne stanoveným pravidlám. Najlepšie miesta sú obsadené tými najväčšími jedincami, ktoré si doň nevpustia nikoho iného. Po jeho uhynutí miesto po ňom preberá ďalší vhodný jedinec. Jedná sa o miesta kde prúd naráža do koreňa vo veľkých hlbinách, ktoré mu poskytujú pocit bezpečia počas prívalových vôd a zároveň aj dostatok potravy v podobe hmyzu, červov a iných bezstavovcov a rýb. Dospelé pstruhy na tomto stanovišti svoj úkryt skoro vlastne ani vôbec neopúšťajú. Kŕmia sa priamo z neho.
Pstruh má veľmi dobrý zrak. Vidí v rozsahu 270 stupňov a teda vidí aj mierne dozadu. Nie však úplne. Na jeho sietnici sa nachádzajú tyčinky a čapíky, ktoré mu zabezpečujú farebné videnie. Okrem toho sa po boku jeho tela nachádza zmyslový orgán v podobe bočnej čiary ťahajúcej sa po jeho boku, ktorá citlivo zaznamenáva aj tie najjemnejšie otrasy a zmeny v prúdení vody. S touto výzbrojou a skutočnosťou, že v horských bystrinách je priezračne čistá voda je priblížiť sa k pstruhovi tak, aby Vás nespozoroval prakticky nemožné. Pstruh často vie o prichádzajúcom človeku skôr, ako sa len priblíži k vode.
Do Žitavy sa v týchto miestach vlieva prvý významnejší prítok z východnej strany, na ktorom je vybudovaná aj menšia vodná nádrž Veľká Lehota. Ďalej tok preteká lesom tesne povedľa hlavnej cesty až smerom k Malolehotskému mlynu, ležiacom tesne pod Malou Lehotou, kde sa pomerne prudko stáča a preteká prekrásnymi miestami Cigánskej doliny smerom k Jedľovým Kostoľanom. Charakter toku Žitavy pod Malolehotským mlynom sa nijako výrazne nelíši. Jej tok je stále pomerne prudký a plytký a to aj napriek tomu, že sa do neho vlievajú ďalšie malé prítoky. Žitava tu preteká pozdĺž oplotenej Zvernice a jej voda je dokonale čistá. Prvé výraznejšie zmeny na jej toku je možné pozorovať po jej sútoku s potokom Žitavica, pritekajúcom zo spomínanej zvernici, na ktorom sú vyššie po jeho toku vybudované malé rybníčky Žiare. Tieto rybníky sú v súčasnosti chovného charakteru a vo významnej miere zásobujú Žitavu pstruhmi. Nakoľko je potok Žitavica pomerne silným tokom, po jeho ústí do Žitavy vo veľkej miere zväčšuje jej prietok. Krajina v týchto miestach už nie je tak prudko zvlnená ako vyššie po toku, a preto sa tu vytvárajú prvé hlbšie tône s relatívne pomaly tečúcou vodou. A práve v tomto úseku jej toku je možné pozorovať ďalší druh ryby, ktorej vyhovujú práve tieto podmienky.
Tento pomalšie tečúci tok Žitavy s dostatkom kyslíku a nízkej teploty vody spoľahlivo obsadil nepôvodný Pstruh dúhový, ktorý tu bol umelo vysadený pred niekoľkými rokmi a dokonale sa prispôsobil podmienkam v tejto rieke. Vizuálny rozdiel medzi Pstruhom potočným a dúhovým je hlavne v absencii farebných škvŕn a v prítomnosti purpurového pásu ťahajúceho sa po jeho boku tela. Je striebornej farby s množstvom drobných čiernych bodiek prechádzajúcich až na chvostovú plutvu. Na rozdiel od „potočáka“ je mohutnejší a žravejší. Jeho výskyt v našich potokoch a riekach sa stretáva s rôznymi názormi. Pravda je však taká, že v našich vodách je nepôvodný a predstavuje významnú konkurenciu pre pôvodného Pstruha potočného, symbolizujúceho kedysi čistý charakter slovenských vôd. Dnes, po rokoch od prvého vysadenia Pstruha dúhového do toku Žitavy je situácia taká, že v nej predstavuje minimálne 80 % z druhového zloženia, čo hovorí samé za seba. V odbornej literatúre sa uvádza skutočnosť, že Pstruh dúhový sa prirodzene v našich vodách nerozmnožuje, ale čo sa týka Žitavy ruku do ohňa by som za to nedával. Uloviť Pstruha potočného v týchto miestach je v súčasnosti priam náhoda.
Z Cigánskej doliny Žitava ďalej preteká popod Živánsku vežu smerom k obci Jedľové Kostoľany, v blízkosti ktorej sú vybudované ďalšie tri rybníky z výskytom rýb rozmanitého charakteru. Nižšie po jej toku preteká popri športovom ihrisku spomínanej obce, kde sa jej charakter veľmi výrazne mení a to z viacerých hľadísk. Jej tok už nie je taký nedotknutý a čistý ako je tomu nad Jedľovými Kostoľanmi. V pomerne veľkej miere /v porovnaním z nedotknuteľnými miestami v Cigánskej doline/ tu cítiť prvé náznaky civilizácie v podobe prvých menších foriem odpadu a to hlavne PET fliaš, či iného komunálneho odpadu z dediny. Ale aj napriek tomu je tento úsek z môjho pohľadu práve najkrajším na celom toku Žitavy, ktorá sa v týchto miestach začína viac podobať na rieku a stráca charakter malého horského potoka.
Ihneď po jej prudkej zmene smeru na Brezinách pri Osnej doline vytvára hlboké jamy, presahujúce hĺbku aj cez 2 metre. Tieto miesta už okrem spomínaných pstruhov sú domovom aj ďalších druhov rýb, i keď vo veľkej miere prevládajú najmä pstruhy. Možno sa tu stretnúť s Jalcom hlavatým, ktorý úspešné prebýva v horských tokoch pstruhového pásma, ihneď ako sa voda mierne upokojí. Patrí medzi takzvané biele ryby a nižšie po toku Žitavy predstavuje prakticky najrozšírenejší druh. Je to všežravec a často sa pre neho používa synonymum „vodné prasa“, nakoľko nepohrdne čo sa týka potravy skoro ničím. V obľube má najmä rôzne bezstavovce, menšie ryby a takmer všetky druhy ovocia prirodzene sa vyskytujúceho v blízkosti toku. Je veľmi plachý a často dorastá do skutočne úctyhodných rozmerov a váhy. Dožíva sa úctyhodného veku, niekedy aj viac než 20 rokov.
V tomto toku sa výnimočne môžme stretnúť aj s jeho príbuzným Jalcom tmavým, ktorý je charakteristický najmä žlto-sfarbenými plutvami a štíhlejším tvarom tela. Jeho výskyt je však v týchto miestach pomerne vzácny, ale žije tu.
Okrem týchto hlavných druhov sa tu možno stretnúť aj z ďalšími drobnými rybkami, ktoré s obľubou vyhľadávajú práve takýto tok riek. Z nich najzaujímavejšia je najmä prekrásne sfarbená Čerebľa pestrá, ktorá s obľubou sprevádza Pstruha potočného a zároveň tvorí aj jeho zložku potravy. Je to drobná rybka, dorastajúca do dĺžky 13 cm s charakteristickým sfarbením tela, ktoré je jemne zelené a s množstvom výrazne ohraničených priečnych pruhov. V čase neresu sa samce veľmi pestro vyfarbujú. Ich telo má zelenkastý lesk, škvrny na bokoch sú výraznejšie, niekedy aj celkom čierne. Ďalším druhom je Ploska pásavá, ktorá je taktiež veľmi pekného vzhľadu. Je to drobná ryba, ktorá je charakteristická práve pozdĺžnym pásom po jej boku, ktorý jej dodáva nezameniteľný charakter. Je celoročne chránená a v Žitave, najmä pod Zlatými Moravcami je rozšírená vo veľmi hojnom množstve.
Drobnou rybou osídľujúcou horný tok Žitavy je aj Hrúz škrvnitý. Je to ryba dna, o čom svedčí aj jeho tvar hlavy. Patrí medzi hlavnú zložku dravých rýb. Je pomerne dobre rozšírený v potokoch a riekach nielen pstruhového charakteru.
V tomto úseku sa však vo výnimočných prípadoch môžeme stretnúť aj s druhmi, ktoré sa sem dostali buď únikom zo spomínaných rybníkov alebo úmyselným vysadením. V týchto miestach sa podarilo uloviť kapra, šťuku, ostrieža či dokonca sumca. Jedná sa však o výnimočné prípady a tieto ryby v tomto úseku dlho nezostávajú a schádzajú nižšie po toku rieky, kde je pre ne vhodnejšie prostredie.
Žitava je v týchto miestach medzi Jedľovými Kostoľanmi a Obycami skutočne prekrásna, čo sa týka jej vizuálnej stránky. Jej divokosť pri jej pretekaní pod kopcom Hradište striedajú prekrásne a čarovné zákutia na lúkach pod prírodnou rezerváciou Včelár a bývalou uhoľnou baňou Viktória. Tesne nad obcou Obyce, pri bývalej manufaktúre Papierňa, sa jej tok prudko rozširuje a hlboko zarýva do podložia lesa, čím nám odkrýva tajomný pohľad do dávnej minulosti našej krajiny.
Počnúc obcou Obyce, konkrétne cestným mostom v jej centre sa končí pstruhový úsek tejto krásnej rieky a začína kaprové pásmo. Okrem toho sa však nadobro končí aj jej čistý a ľudskou rukou prakticky nedotknutý charakter a nasleduje to o čom je skutočne smutné písať. Obyce sú akousi fiktívnou hranicou, kde sa čistá rieka pomaly, ale isto začína meniť na tok používaný na splavovanie neuveriteľného množstva odpadu. Po prekročení tejto hranice sa jej tok a blízke brehy zrazu menia na smetisko a to priamo v obci. Rieka tu obmýva záhrady a občania tejto dediny neváhajú a takmer všetok komunálny odpad končí na jej brehoch, či priamo v toku. Kto nevidel, neuverí! Avšak aj napriek tomu, život v nej z posledných síl odoláva. Posledné zblúdilé pstruhy strieda hojný výskyt Jalca, ktorý sa s takýmto znečistenými podmienkami dokáže lepšie vysporiadať. Ale všetko má svoje hranice a mieru únosnosti. S ľudskou ľahostajnosťou sa môže ľahko stať, že táto voda ostane úplne bez života a ľudia si pravdepodobne až vtedy uvedomia následky svojich činov, keď už bude neskoro.
Tok Žitavy medzi obcou Machulince a Žitavany je v žalostnom stave. Rieka je tu však prekrásna. Je v nej však skutočne minimum rýb. Je to veľká škoda, pretože je to úsek, na ktorom sa zo Žitavy stáva už skutočne malá rieka z obrovskou silou.
Pod obcou Žitavany a mestom Zlaté Moravce vo vode namiesto rýb pláva množstvo PET fliaš a iného najrozmanitejšieho odpadu. A nakoniec v meste Zlaté Moravce sa už definitívne končí to, čo možno pokladať za čistú rieku plnú života v nej.