Rieka Žitava nám v týchto dňoch predstavila veľmi zaujímavé predstavenie. Jej horný tok, poväčšine mierneho charakteru, sa zrazom zmenil na rozbesnený živel, pred ktorým snáď každý z nás pocíti určitý rešpekt a pokoru.
Po dlhotrvajúcich mrazivých dňoch, kedy sa celý tok rieky pokryl hrubým ľadovým obrnením, nastalo pomerne prudké oteplenie sprevádzané vytrvalým dažďom. Množstvo snehu v okolí horného Požitavia, ktoré sa tu nahromadilo počas posledných dní, sa roztopilo v priebehu jednej noci. Táto situácia mala za následok okamžité prudké zdvihnutie hladiny tejto inak pokojnej a mierumilovnej riečky. Teploty, ktoré v posledných dňoch často presahovali 3 až 4 °C, doprevádzané dážďovými zrážkami a silným prúdom hornej Žitavy, takmer okamžite potrhali súvislú ľadovú vrstvu, ktorá pokrývala jej tok skoro celý mesiac. Táto situácia prebehla pomerne rýchle a to v priebehu jednej noci, konkrétne z 21. na 22. januára tohto roka. Ľad, ktorý v dôsledku silných januárových mrazov často dosahujúcich takmer -20 °C a o hrúbke cez 30 cm, sa z ničoho nič rozlámal na množstvo drobných fragmentov unášajúcich rozbesneným tokom hornej Žitavy. V miestach toku pri bývalej bani Viktórii sa tieto ľadové kryhy nahromadili, čím zamedzili hladkému prietoku Žitavy, čoho dôsledkom bolo jej vyliatie sa na lúky pod baňou. Zvuk týchto ľadových krýh navzájom do seba narážajúcich je desivý a mnohým starším ročníkom iste pripomenul silu tejto rieky, ktorá je v poslednej dobe dosť podceňovaná. Nakoľko máme za sebou 4 mierne zimy, počas ktorých sa rieka Žitava nemala možnosť prejaviť v tejto podobe, zabudli sme na jej neskrotnú povahu, ktorou si razí cestu cez horné Požitavie už po stáročia.
Ale stačí tak málo ako zísť k brehu Žitavy v miestach medzi obcou Jedľové Kostoľany a Obyce, kde jej hlboké koryto nesie svedectvo o jej nekompromisnej živelnosti v minulých obdobiach. Len s ťažkosťou si možno predstaviť, ako vznikli niektoré jej brehy na tomto úseku, ktoré sú takmer odrezané od podložia lesa, siahajúce do výšky cez 5 metrov. Práve tu, v týchto desivých miestach, je jasne a jednoznačne cítiť silu rieky, ktorá nám dokáže z ľahkosťou a eleganciou vrátiť podlé rany pod pás spôsobené človekom. Sila a jej živelnosť je jej jedinou zbraňou proti necitlivému správaniu sa človeka k nej. Myslenie ľudí sa mení. Po stáročia sme žili v krehkej harmónii s riekou, bok po boku. Starostlivosť o ňu živila ľudí, obývajúcich jej brehy. Myšlienka napiť sa z nej je dnes nemysliteľná a pravdepodobne by nám priniesla nepríjemné zdravotné ťažkosti. Nepoznám ten pocit skloniť sa k rieke a uhasiť svoj smäd. Dnes pri ceste popri nej musíme nosiť zásoby vody v umelohmotných fľašiach, ktoré ťažia na tele, ale aj na duši. Absurdné…
Čo beží hlavou človeku, keď bez zamyslenia sa nad tým čo robí odhodí prázdnu fľašu na breh rieky? Možno by mu stačilo zísť k nej bližšie a započuť sa do zvuku ľadových krýh narážajúcich do seba.
