Kontrasty na hornej Žitave

28 marca, 2009 0 Od Matej Petruf

Už počas prvých marcových dní tohto roka, keď krajina začínala rozvoniavať zvodnými jarnými vôňami, som netrpezlivo sledoval tok rieky Žitavy a vytrvalo očakával, pokiaľ sa rieka neukľudní z náhleho topenia snehu. Po dlhých zimných dňoch, kedy sa k rieke dalo prísť len tak rekreačne a pokochať sa jej ľadovou krásou, znova prišiel čas, kedy sa v nej začal prebúdzať život. A to bol práve ten správny impulz, ktorý mi prikázal vziať do rúk rybársky prút a vkročiť do ešte stále rozvodnenej rieky Žitavy na jej horných partiách.

Netrvalo dlho a už som stál po kolená v prúdoch Žitavy pri obci Žitavany, ktoré mali z roztopeného snehu ešte stále temnú, sivomodrú farbu. Voda bola prekvapujúco teplá, čo mi dávalo celkom slušné nádeje na úspešný lov. Netrvalo dlho a z temných hlbín tohto toku som ulovil prvého jalca hlavatého. Jeho silné telo sa metalo v prudkých prúdoch Žitavy. Prudké úniky popod podmytý breh ma prekvapili. Bojoval o holý život. Keď unavený vyplával na hladinu, jemne som ho vylovil a po odfotení a súcitnom vyprostení nástrahy vrátil spať do vody. Okamžite zmizol v hlbinách.

Ďalej hore prúdom toku, až po obec Machulince sa mi priamo z koryta toku naskytol zvláštny pohľad. Na jednej strane krásna a silná rieka a na strane druhej breh obrastený obrovským množstvom odpadu, ktorý krášlil nielen oba brehy, ale aj priamo tok rieky. Čím bližšie k obci Machulince, tým katastrofickejší scenár.

Ale aj napriek tomu rieka priam srší životom. Z povedľa bandasky od autooleja prichádza záber. Z vody vyťahujem zákonom chránenú plosku pásavú, ktorá sa v toku Žitavy vyskytuje pomerne hojne.

Starý opotrebovaný kočík v rieke sa stal útočiskom ďalšieho pekného jalca. Vyššie po toku som našiel krásne, ba priam očarujúce miesto a v ňom množstvo jalcov. Pri pohľade na druhý breh, ktorý som pre veľký topoľ nevidel, som ihneď vytriezvel. Dôvodom bola skládka odpadu, pomaly sa zosypávajúceho do toku rieky. Ale snažím sa čo najviac otupiť zmysly a nevnímať odpad, ale iba plynutie rieky. Nejde to!

Konečne až za obcou Machulince nachádzam asi 10 metrový úsek, kde sú stopy po ľuďoch minimálne. Prichádzam k miestu, kde sa rieka jemne zarezáva do podložia lesa. Prichádza ďalší záber. Prudké trepanie hlavou o hladinu….pstruh potočný. Je malý, ale veľmi pekný. Jemne mu vytiahnem háčik a vpustím spať do rieky. Ďalej po toku Žitavy až k obci Obyce sa scenár opakuje. Priam graduje. Odpadu je čoraz viac a viac. Váľa sa všade. Plast, igelit, železné konštrukcie skorodované časom, ktorý tu strávili. Až sa mi nechce veriť, že v takomto prostredí, ešte možno nájsť aj takéto vzácne ryby.