Ležal v bezvetrí, oslnený neskorým jesenným slnkom pod mohutným skalným previsom. Žil tam už dlhšiu dobu. Keď tu teraz vlastne tak nečinne ležal, uvedomil si, že sa tam vlastne narodil. Cítil, že je všetko tak ako má byť a prevalil sa na druhý bok. Keď poniže započul šuchotanie v lísti zvedavo otvoril jedno oko. Cez tŕnie divých ruží ho znovu uvidel. Vedel, že to je on. Poznal jeho vôňu. Teraz sa len zo zvyku postavil aby na neho lepšie videl. Nemal rád ľudí ale pri tých mnohých stretnutiach s ním cítil zvláštny pocit ako keby mu rozumie. Človek však nemôže rozumieť zvieraťu, pomyslel si a znovu si ľahol pod skalu, čakajúc pokiaľ človek znovu odíde…